Zrod guľôčkového pera

Jednej neskorej noci v roku 1888 držal americký novinár John Lauder v ruke pero, aby vytvoril vlastný článok, ktorý by mal zajtra odovzdať jeho šéfovi. Keď John písal list, ostrý hrot pera poškriabal jeho rukopis. John musel písať znova. Keď znova písal, peru sa minula voda, takže John musel doplniť atrament. Keď som znova písal, zrazu sa zase niečo stalo. Výstup vody z pera bol príliš veľký a na rukopisnom papieri zostala veľká plocha.

Po týchto nehodách jeden po druhom Johnovo nadšenie pre písanie úplne vyhaslo. John odhodil ťažké pero a pripravil sa do postele. John si na posteli pomyslel, že keby dokázal vynájsť pero na prekonanie problémov s plniacimi perami, nebola by to veľká láskavosť pre ľudí, ktorí potrebujú často písať ako on! John celú noc usilovne premýšľal a stále nenašiel dobré riešenie.

Neskôr sa John Lauder pokúsil vyrobiť nástroj, ktorý by dokázal písať na drsné povrchy (napríklad drevo, hrubý baliaci papier), ktoré bežné perá nemohli použiť. Jedného dňa John Lauder uvidel slamky na jedálenskom stole a malú kovovú guľu, ktorá vedela, kedy ju položiť. John dostal nápad. John Lauder sa teda chopil vynájdenia pera podobného súčasnému guľôčkovému peru, ktoré je prototypom súčasného guľôčkového pera.

Štruktúra tohto pera spočíva v tom, že jeden koniec tuby je vybavený malou kovovou guľôčkou, ktorá sa môže voľne otáčať, a potom sa do tuby vstrekuje atrament používaný na tlač. Pri písaní sa malá kovová guľôčka bude pohybovať aj po papieri a viskózny atrament v tube bude postupne presakovať z medzery medzi guľôčkou a tubičkou a zanecháva na papieri stopy po atramente.